Genealógia Noldského sveta, aneb popis rás

[Admin]

"Impérium sa zrodí, keď nadíde jeho čas. Impérium padne, keď pochopí, že čas nezastaví”


Keď som strávil pol storočia odhaľovaním  záhad sveta , stvorenia rás a ich vývoja,  tieto slová sa stali mojim počiatkom a zároveň aj koncom jednej epochy života a tak je len správne, priam až nevyhnutné, aby  k predslovu pridal práve tie.  Slová vyryté na jednom z najstarších miest sveta, Arenu, pozostatku pradávnej ríše, ktorá pochopila hlúposť bojov proti času.

Mal som šťastne dožitých viac ako dvadsať cyklov, dvorný básnik na dvore už dávno mŕtveho kráľa, plný dôvery v sebe sama a v nadradenosť svojej kultúry keď som ich uvidel. Nadchli ma, čo viac môžem dodať? Utiekol som a som na to hrdý. Tak začala moja púť, spoznávanie iných kultúr a rás, spoznanie samotného počiatku času, ktoré prežije bohov, vojny a impéria.

Musím vás, moji drahí a určite už dávno unudení čitatelia upozorniť na pár vecí, ktoré mi dúfam odpustíte. Nie je možné spoznať každú rasu, každú kultúru, každý príbeh sám. Hoc predo mnou boli stovky, ba až tisíce iných učencov a dobrodruhov, ktorí sa podujali na túto vzrušujúcu výpravu a ja, s nepríjemným pocitom bol nútený využiť ich tvrdo vydreté slová v plagiátorstvo. Dôvod je jednoduchý: Mŕtvi nerozprávajú. Nie som šarlatán schopný vyťahovať tisícročné duše uväznené v nekonečnom čase, ani vykonávač kostí a nikdy som medzi nich nepatril, nepoznám a nedokážem určiť do ktorého obdobia pred nami táto rasa kvitla, čo je samo o sebe celkom nepríjemná pravda, ale oveľa horšie by bolo ak by som túto skutočnosť pomlčal a vy napriek môjmu varovaniu by ste pokladali tieto poznámky za úplne pravdivé.
Napíšem ešte pár viet, predtým ako sa pustíte do vzrušujúceho čítania plného predpokladov, prepisov zaprášených zvitkov a interpretácii legiend.  Vždy si prečítajte popis až do konca, mnohé z rás a etník sú navzájom prepojené a oplatí sa o nich zistiť viac.  Nikdy  neskloňte  pochvalu  Werkianovi. Buď to nepochopí, urazí sa alebo ho rozosmejete. Tak či onak skončíte hlavou rozmliaždenou na okraji  stola. A skutočne nikdy, NIKDY sa nepýtajte na históriu  Illuen'Mea, Illuen'Tera či Tobaiov... Unudia vás k smrti.


___________________


Kapitola Prvá: Zakladateľské rasy


“Civilizácia je postavená na kostiach a pote tých ktorí tu boli pred nami”


Táto kapitola mi priniesla pramálo úspechu, no nekonečné potešenie z hľadania rás, ktoré sú viac legendami a bájami, ako reálne podloženými bytosťami. Svet, ktorý exitoval pred rozpustením hmly, svet, z ktorého bol sformovaní ten náš, bez ríše stratených a prašnej zeme, svet, ktorý umrel pre nás, patril práve im. Dávno zabudnuté príbehy rás, ktorých čas skončil alebo nikdy nenastal.

Keď sa povie hmla, svetlo a tieň, hlas a nekonečné ticho, príde nám to prirodzené, niečo, čo je našou súčasťou a práve príbehy Arajov, Zamcyenov a iných stáli pri väčšine ich stvorení. Lebo svet , hoc sa časť z neho stála skutočnou a pevnou, bol kedysi prázdny. Asi už začínate chápať, prečo mám tak pramálo úspechu a opieram sa viac o mytológiu a dedukciu, hoc príbehov z prvej druhej ruky  je neúrekom. Ako dokážem pravdivosť doštičiek a pergamenov, keď som sám nikdy nezažil takéto blízke stretnutie (okrem jedného prípadu, ale o tom viac neskôr)?
V jednom prípebu sa verí, že prví boli Arajovia a ich božstvá, v inom zas že tu vždy boli strážcovia Shien Aedra a pod povrchom zas Sha, skrývajúc svoj dar oklamať čas. Kde sa nachádza pravda posúďte sami, pretože ja som stratil právo sa rozhodnúť. Predsa len, ako môžem odporovať samotným bohom medzi smrteľníkmi?



___________________


Kapitola Druhá: Ancia

“Ugha Humng Boar´” -báseň Shaorkov


Potom prišli oni, deti druhého sveta, ktoré sme si privlastnili a dobyli, my a tí druhí, Rhushakovia. Ancia sú príliš ťažko pochopiteľní a sám neuznávam tento druh katalogizovania rôznych rás, ktoré spolu nemajú nič spoločné do jedného skupenstva. Samotný názov Ancia je príliš scestný, pretože niektoré rasy sa naopak vyvinuli až po nás, ako Shaork či Maedesirirok a iné, ako Faere či Froagil, majú bližšie k pradávnym ako k nám o celé tisícročia.  Ale nemôžem meniť zabehnutý systém, takže, hoc s odporom a s veľkou dávkou objektívnosti druhú kapitolu venujem práve “ANCIA”

Mnohí z vás už počuli o Simianoch, obyvateľov Nagahtskej púšte, či ToGluhoch, obyvateľov hlbín, a uznávajú, že je v nich dostatočná dávka inteligencie, aby sa mohli rátať medzi jedných z nás. Ale ani to nezabránilo vojnám, zotročovania a násiliu na oboch stranách. A kto si predstaví Eleph’hal ako viac než chapadlatú obludu schopnú chodiť po dvoch? Máloktorí z vás. Dokonca aj ja samotný uznávam, že komunikácia je s nimi náročná, príliš náročná a zdĺhavá. Ale nezúfajte, práve z týchto a ďalších dôvod je práve táto kniha. Porozumenie a pochopenie iných. Spoznanie krásy sveta, pretože svet je nádherný a vždy bol. Vybojovali sme si ho, rovnako ako oni.



___________________



Kapitola Tretia: Maedra


“Ak chceš pochopiť smrť, musíš uvítať smrť s úsmevom”


Ľudská rasa. Nekonečné vojny. Nekonečné slzy a nekonečná snaha prekonať nemožné. Skutočná krása, ktorú vidieť len cez bolesť. To sme my, ľudia. Už v časoch Anderov, prvej civilizácie, dôkazu, že sa môžme rovnať zakladateľom, sme vedeli že jedného dňa prekonáme nemožné.  A dokázali sme to. Prežili sme.

Je skutočne náročné rozprávať o svojich vlastných bez toho, aby to bolo príliš skeptické alebo prehnane nacionalistické. Je nás príliš, dosiahli sme každý kút známeho sveta aj niečo za ním. Arsheani a ich sedemnásť klanov prekročili hranice Hmly a vrátili sa so svetom o niečo väčším.  Alebo príbeh  Sheith, krotiteľov boha. Rozpor medzi Illuen’Mea, Tera a Tobai, tiahnuci sa pomocou krvi už od obdobia temna.

Ľudia vždy patrili medzi najväčších objaviteľ, najnaliehavejších tyranov a desivých nepriateľov. Neexistuje miesto, na ktoré nevkročila ich noha a nekvapla aspoň jediná kvapka ich krvi.  A stáva sa to znova, zovšeobecňujem.  Kultúra nie je o farby pleti, počtu končatín či chobotov. Aspoň teoreticky. Ľudia sú zvláštni, rovnako ako ostatní.  No nie je to na mne aby som to posúdil. Predsa len, sme taký, akých nás sformoval svet a tí vôkol nás.


___________________



Kapitola Štvrtá: Rhushak


“Malý boh. Slabý boh. Mŕtvy boh.”


Druhá z rás, ktorej príchodom bol ukončený vznik života ako tvrdia mnohé náboženstvá. Rhushak sú ako my, len iný a barbarský, aspoň z pohľadu nás, potomkov Maedra.  Celá naša a ich história začala Vojnou prvého kontaktu, známa tiež ako boj o nadvládu.  Ľudia a orkovia prežili celý svoj vývoj a rozdelenie bok po boku, jedni proti druhým.

Rhushak sú rovnako ako ľudia, členitý a je ťažké ich nazývať jednotnou rasou rovnako ako nás, ale pokúsim sa vám ich opísať čo najvšeobecnejším spôsobom. Sú malí alebo obrovskí, niektorý presahujúci veľkosťou stromov a podľa legiend aj malých hôr (viz. Povesť o Sciynstských horách), žijú v spoločenstvách, hradoch aj životom pustovníka.  Od dôb prvého kontaktu a prehre v období prvej ľudskej ríše sa rozmnožili do celého sveta, prežívajúc vo svojich čoraz väčších spoločenstvách a často vedúc celé desaťročia vojny proti ľudským kráľovstvám.  

Musím sa mierne posťažovať, pretože získať šancu opísať členov týchto komunít bolo náročné, a presvedčiť ich k rozhovoru takmer nemožné. Stal som sa obeťou únosu, započal som vojnu medzi kmeňmi a dokonca celých 10 minút prežil v kotli spolu s cibuľou, zemiakmi a celkom vychovanou rodinnou zajacov. Preto dúfam že to za to stálo, inak som získal od Wekiana krásnu jazvu cez svoje ctené pozadie zbytočne.